Niekto povie :zas nevedia od dobroty čo robiť (mamča), niekto: závislaci (nezainteresovaní príbuzní), niekto: nehádajte sa, bo vám to vypnem (oco).
Mňa a moje objektívne argumenty si nikto nevšíma a najmenej osoba sediaca za kompom. Ale ja milujem adrenalínové športy, pulz 150 a trasúce sa nohy, ruky a všetky podobné končatiny ako po vrcholovom výkone. Práve preto pravidelne obhajujem svoje právo závislacky čumieť do modrej obrazovky smrti (ak sa podarí)(tá obrazovka).
Už mi je lepšie. Farba ustupuje, písanie dokonca dokážem regulovať. Ale aj tak je zaujímavé, aké emócie
dokáže vyvolať
kopa želiezok, plastu a podobných nezrecyklovateľných somarín. Vlastne ten úbohý komp za nič nemôže.
Ja fakt viem ako sa cíti (to je už pomerne vysoké štádium), veď aj na gymku sme raz
mali spracovať nejakú úvahu na tému : keby som bol PC (teda mohol to byť myslím aj noťas:). Na tom, že som si vybrala tému "zimná rozprávka" nezáleží, však:)
Môj spomínaný milovaný brat sa presunul ku telke. Keď čumí, tak čumí. Vidno, že ešte nepozná hodnotu spánku, lietania po vonku, čítania... v uvedenom poradí. Učenie tam nepatrí:)
AAAAch matko zem, ochraňuj všetky sestry pred srdcovým infarktom, bratmi a inváziou z vesmíru. Amen.
Ako si predstavujem štádium pred infarktom
UMRI! Myslela som to smrteľne vážne. Svaly stuhnuté skoro ako v rigor mortis, oči mierne vypleštené, prsty zovreté. On aj ja. On v kŕči písís (PCis), ja v návale (dlllho zberanom a pomalom návale) zlosti. On oči mihajúce sa po monitore a číhajúce na prakticky nič, pretože snaha robiť sa, že niečo robí,na mňa neplatí. Vlastnými trikmi na neoklameš, zlato. A ja oči už pravdepodobne podliate krvou. On v ruke myška, ja v ruke tik (ovládaj sa, ovládaj sa). Môj milovaný brat. UMRI!