Ale ja chcem byť seriózny bloger! Ehm...

Keďže toto je môj prvý blog (ani toto by som nemala písať dokelu, čo) a ja som vždy mala pocit, že na blog.sme.sk sa riešia hrozne dôležité veci, snažila som si dodať trochu tej vážnosti a nastoliť nejaký filozoficko spoločenský problém, ktorý potom s pomocou komentárov aj vyriešim (pridlhá veta ax jaj).
Kam sa hrabem?
Nielenže nemám francúzsku výchovu (klavír, balet a samozrejme francúzština), ale dokonca počúvam Iron Maiden a nemám to ani v rubrike "čo počúvam" a popritom ožužlávam káblik od slúchatiek (k dobru mi je, že nechcem pobudiť celý dom) od snahy nenapísať to, čo píšem.
Kto za to môže? Škola! Áno, škola.
Ako povedal klasik: " riad nikdy nebol tak rýchlo umytý a izba uprataná ako deň pred skúškou". To isté platilo aj v časoch stredoškolskej dochádzky, keď som ja, snaživá študentka, objavovala čaro všetkých tých vplyvov škodiacich serióznemu vyjadrovaniu. To v škole som zistila, že na informatike nemusím len kresliť kvietočky korytnačkou
Žofkou, a že slovíčko "afk" nie je nadávka ( a way  f rom  k eyboard). Nevyrastal zo mňa malý 
hacker, ale čoraz väčší a väčší intuitívny závislák. Rečové schopnosti tomu primerané. Bolo jedno, že
každý rok som recitovala na Hviezdoslavovom Kubíne, písala poéziu a excelovala v rozvíjaní teórií o Antigoninej katarzii. Pod týmto rúškom som sa stávala nebezpečenstvom pre milovníkov čistej slovenčiny.
A zároveň neschopnejšou a neschopnejšou písať tak, ako sa má. Aj keď dodnes pevne verím tomu, že literatúra je úžasná práve pre tú variabilitu a neexistujú v nej pravidlá. Je slobodná, od undergroundových punkových textov po talianske alexandríny (o ktoré som sa mimochodom tiež pokúšala:).
Aj preto silou mocou kašlem na všetky dobré blogerské rady...som zvedavá, čo to spraví...

A tak rada skúšam nové veci. A nerada mám škatuľkovanie (ten Iron Maiden môže byť heavy speed metal, mne stále pripadá soft). Takže dnes je to seriózny blog. Ehm. Srandačujem:)))
Na seriózny blog nemám výchovu. Francúzsku:)